Déjà vu
Atypicky naštartoval september, školský rok.
V jednom kuse presviedčam samu seba
ale ... však vlastníš vzácny ústrižok,
čo padol mi priamo z neba.
Najvyšší vie, o čom je reč,
dávno pozná moje pravé ja.
Iba krehká bytosť, otrok slov robí prieč,
úsmev mi preňho z perí vymiera.
Zabudol, že zakývala som navždy.
Chyby odpustím, no nič navyše.
V zľutovaní stále nádeja sa pravdy
A čo ja? Maximálne tak slušne odpíšem.
Občas ale drží v zajatí vôľu i zrak.
Tam, v hĺbke, ponorený akože láskou.
Odolávam pocitu, lenže srdce nie je vojak,
čo poslúchne na rozkaz daný pokrivenou maskou.
Vojna dvoch nabrúsených nožov,
môžete prísť ako divák do hľadiska.
Skrvavený, porazený platí vlastnou kožou.
Ktorý sa dočká a ktorého publikum vypíska?
Kiežby som mohla byť ten, čo sleduje.
Priebeh napína všetky vlasové vačky.
Pohľad upieram, telo hladuje,
Po zápase sa zmenia na plyšové hračky.
Michaela Piňková