Ozvena 
Mizne v diaľke ozvena
a vracia sa späť bez mena.
Márne kričím, márne volám,
on na mňa nikdy nezavolá.
Sadla si na vŕšky hmla,
ide mi oproti, snáď ma spozná.
Prejde popri mne bez všimnutia,
jeho oči sú bez mihnutia.
Na mňa ani nepomyslí,
iná tróni v jeho mysli.
Myšlienkami na ňu sa zamestnáva
a jej nežným dotykom sa poddáva.
Odišlo leto a prišla jeseň.
V mojom srdci zavládla tieseň.
Poslednú nádej chlad zmenil
v krásu mrazivých kvetín.
Natália Turcovská