Slzy naivky 
Čosi mokré mi dnes zdobí moju tvár,
pomaly sa to blíži k suchým perám.
Uisťujem jazyk slanou príchuťou,
slzy - percento vody, zvyšok je z citov.
Pomaly ich už na lícach nevnímam,
ostrým slnkom stopy plaču prekrývam.
Kedy svoje emócie pochopím?
Ako smútok raz a navždy utopím?
Odkiaľ sa tie prapodivné tekutiny vzali?
Žeby ich oči márnivo vypúšťali?
Prečo sa lesknú na tvárach snúbencov pri oltári?
Veď na svadbách vždy každý výraz žiari...
Vopchajú sa, kde cítia ľudskú slabosť,
či je to smútok, bolesť a či radosť.
Ba aj to úbohé a nemé zviera
tie slzné kanáliky v očiach zviera.
S plačom sa neradno len tak zahrávať,
i keď muž vie preň žene pomáhať.
A tak ja dnes škriabem tých zopár riadkov
na počesť sĺz, plaču a iných škriatkov.
Sentimentálne, jemne, až poľahky,
snažím sa vystihnúť svoje myšlienky.
Spracovať ten včerajší večer rýchlo,
Au, au! Pod pľúcami ma prudko pichlo.
Dnes nonstop sa mi premieta známy dej,
ako splynuli tvoje pery a jej.
Ty už si s ňou, ja som so sebou,
naivná časť stále túži za tebou.
Michaela Piňková