Trikrát sonda do slovenskej rodiny

    „Mami, som doma!“ zakričal Jakub smerom k schodisku, keď prešiel vchodovými dverami.
    „Aj ja!“ Začul mamin smiech z kuchyne.
    Vyzliekol si vetrovku a školský batoh si vyhodil na plece, z ktorého ho pred chvíľou striasol. Potom sa vydal hore schodmi s dobrou predtuchou.
    „Ahoj,“ usmiala sa mama, zatiaľ čo miešala halušky. Jakub zhlboka vdýchol vôňu opraženej slaninky a vidina jeho obľúbeného jedla mu hneď zlepšila náladu.
    „Čau, mami.“ Podišiel k nej, ona ho objala a vtisla mu pusu na líce. Potom opäť vzala varechu do ruky.
    „Ako bolo v škole?“
    „Nuda,“ odvetil neurčito, keď sa zohol k postieľke v rohu. „Ahoj, Sárka.“
    „Niečo ťa muselo zaujať.“ Mama naňho pozrela so zdvihnutým obočím.
    Jakub začal vymenúvať, zatiaľ čo vzal svoju malú sestru na ruky a ona sa hrala s retiazkou na jeho krku: „Na telesnej sme hrali basketbal. Celkom nám to šlo. Ja sám som dal päť košov. Potom bola... Potom bola matematika. Tá zase nešla nikomu. Tie výrazy sú strašné. Hotové zlo.“
    Mama sa naňho zahľadela: „Budeš potrebovať pomoc?“
    „Ešte neviem. Uvidím, či si poradím s domácou,“ zamyslel sa. Potom pokračoval: „Na dejepise sme sa konečne dostali k niečomu zaujímavému – križiacke výpravy. Vedela si, že sa uskutočnila aj jedna detská križiacka výprava? Väčšina detí však zomrela na mor alebo bola predaná do otroctva.“ V kuchyni škvrčalo prepražené maslo a mama začala cediť halušky.
    „Na geografii sme preberali hydrosféru. Ukazovali sme na mape moria. Niekto nevedel, kde je Červené more. Chápeš? Červené more.“ Ako hovoril, uložil Sáru späť do postieľky a vytiahol príbor pre dvoch.  Prestrel na stôl a do pohárov nalial mlieko.
    „Potom sme mali už len angličtinu a nemčinu, náboženstvo nám odpadlo. Z toho testu z angliny, čo sme písali minulý týždeň, som dostal trojku.“ Po maminom ostrom pohľade hneď dodal: „Ale to si opravím, do polroka je ešte pár mesiacov.“
    „Dva mesiace. Niečo cez dva mesiace. Aké máš známky z angličtiny?“
    Zamyslel sa a potom pomaly začal: „Myslím, že dve jednotky, dve dvojky a tú trojku.“
    „A nemčina?“ Jakub urobil grimasu a vymenoval svoje známky. Mama mu na to povedala, že ho večer preskúša slovíčka. „A ak nechceš v najbližšej dobe jesť veľa brokolice, mal by si ich vedieť,“ pohrozila.
    „Kedy príde oco?“ zmenil tému.
    „O siedmej,“ odvetila a dávala slaninu na jeho porciu. „Stačí?“
    „Ešte trochu. Ešte. Už len máličko. Fajn, tak je to super.“
    „To je skôr slanina s haluškami.“
    Spolu si sadli za stôl. „Dobrú chuť.“
    „Aj tebe.“
    „Desiatu si zjedol?“
    „Samozrejme.“
    V tichosti jedli. Dalo sa to nazvať neskorým obedom alebo skorou večerou. Jakub na obedy v škole nechodil, pretože to nestíhal, a domov prichádzal až po tretej poobede. Neskôr s mamou večerajú aj druhýkrát, obyčajne čosi ľahké, keď sa otec vráti z práce. Väčšinou bol doma pred šiestou.
    Jakub vstal od stola a šiel do svojej izby. Tam ešte chvíľu strávil na počítači, v rámci oddychu, ako hovorieval, a potom sa učil.
    O šiestej našiel mamu v kuchyni, kde práve zametala. Na stôl položil učebnicu nemeckého jazyka, v ktorej boli slovíčka rozdelené podľa lekcií. S povzdychom si sadol.
    „Máš zajtra nejakú písomku?“ opýtala sa ho, keď zodvihol nohy, aby pod nimi pozametala.
    „Z chémie. Vzorce. Nemala by byť ťažká.“
    Jakubova mama si sadla za stôl a nalistovala slovíčka z piatej lekcie.
    „Stôl?“
    „Der Tisch.“
    „Posteľ?“
    „Das Bett.“
    „Skriňa?“
    „Die Schrank.“
    „Der,“ opravila ho. „Dom?“
    „Das Haus.“ Sára sa dožadovala pozornosti a tak ju vybrala z postieľky a posadila si ju na kolená.
    „Množné číslo?“ Spýtavo sa naňho pozrela, kým opäť chytila knihu do ruky.
    „Die Häuser,“ predniesol so svojou najlepšou výslovnosť a ona sa usmiala. Takto to pokračovalo ďalších pár minút.
    „Mal by si sa doučiť niektoré členy.“
    „Ja viem. Ale keď oni sa mi tak miešajú... Nemám rád nemčinu.“ Zobral knihu a nenápadne sa vytratil. Predtým, ako zavrel dvere, začul: „S takým prístupom ani nemčina nebude mať rada teba.“
    O chvíľu počul otcov príchod. Zvuk schodov pod jeho nohami sa nedal zmýliť a Jakub vyšiel z izby práve vtedy, keď hlava rodiny stúpila na podlahu.
    „Čau, oci.“
    „Ahoj, Kubo.“ Postrapatil mu vlasy. Potom prešiel do obývačky, kde našiel svoju manželku aj s malou dcérou.
    „Ahoj,“ vydýchol, akoby s úľavou. V práci trávil viac času než sa mu páčilo. Občas mal pocit, že z neho vyciciava život. Vždy sa tešil na príchod domov, na ten pocit, keď mu rodina dopĺňala energiu.
    Vzal na ruky Sáru a pobozkal ju na čelo, potom dal pusu svojej žene. Hoci bol unavený, predsa sa šťastne usmieval.
    „Ako bolo v práci?“
    „Šéf sa vybral na služobnú v tej najnevhodnejšej chvíli. Zrána to bol blázinec a len čo sa veci upokojili, pokazil sa stroj. Opravili sme ho len pred hodinou.“ Zatiaľ prešli do kuchyne, kde sa preňho už ohrievala večera. Keď sa objavila na stole pred ním, poďakoval.
    „Kubko, vyriešil si už matiku?“ spýtala sa mama Jakuba, ktorý si nalieval čaj.
    „Hej, ale skoro polovica príkladov mi nevyšla.“
    „Tak sa na to pozrieme spoločne,“ zdvihol hlavu od taniera jeho otec. „Čo to beriete?“
    „Výrazy.“
    „V tom som bol niekedy dobrý,“ zamyslene sa usmial.

    „Ako bolo v škole?“ spýtala sa Jakuba mama hneď, ako na druhý deň vkročil do dverí.
    „Dostal som jednotku z matiky!“ oznámil jej očividne šťastný. „Učiteľ nás vyvolal piatich a ja jediný som dostal jednotku. Keby mi to oco včera nevysvetlil, tak neviem-neviem.“

***  ***

    Rukou zalovila vo svojej kabelke a vytiahla z nej kľúče. Odomkla si, vošla dnu, a opäť zamkla na dva západy. Kľúče potom pustila do tašky a tú zase na zem. S námahou sa vyzula, zavesila bundu na háčik a pár sekúnd nehybne stála opretá o stenu zhlboka dýchajúc. Bol to dlhý deň.
    Vyšla hore schodmi do svojej izby, nestačila sa však ani prezliecť do pohodlných domácich šiat, keď jej zazvonil mobil.
    „Prosím,“ ohlásila sa.
    „Ahoj, Klára.“ Začula hlas z druhej strany.
    „Ahoj, mami.“
    „Ako bolo v škole? Nejaká známka?“
    „Nič moc. Odpadla nám jedna hodina a dejepis sme mali zastupovaný. Z tej včerajšej písomky zo slovenčiny mám dvojku.“
    „Máš sa na zajtra veľa učiť?“
    „No, dosť, povedala by som. Máme test z fyziky. Strašný, odporný test z fyziky.“ Počula mamin smiech. Mobil zakvačila medzi ucho a rameno a umývala si ruky.
    „Tak sa uč. My s otcom prídeme ako zvyčajne.“
    „Mám niečo navariť?“ Dúfala v zápornú odpoveď.
    „Nie, len sa uč, dojeme zvyšky zo včera. Ty máš v chladničke ešte nejaké lasagne.“
    „Dobre.“
    Rozlúčili sa a potom položila. Napojila mobil na nabíjačku a prezliekla sa. Hneď na to si v mikrovlnnej rúre zohriala spomínané lasagne, rýchlo sa najedla a potom si ľahla na brucho na posteľ s práve rozčítanou knihou a úmyslom oddýchnuť si predtým, ako sa začne opäť učiť.
    Minúty bežali.
    „No tak, Klára, už sa do toho vážne musíš pustiť,“ zamrmlala si pre seba do ticha izby, zahľadela sa na kôpku kníh, potom na hodiny, ktoré ukazovali pol piatej, a nakoniec s tichým buchnutím zaklapla knihu.
    Postupovala od najľahších predmetov k najťažším, niektoré zošity len otvorila a hneď si ich dala do tašky. Na stole jej ostali len matematika a fyzika. Z obidvoch musela urobiť dlhé domáce. Začala matematikou, pretože na tú sa aspoň nepotrebovala učiť.
    Pred šiestou si sadla k počítaču, pred sebou to ospravedlňujúc ako zaslúženú pauzu. Už jej zostala len fyzika.
    Mama s otcom prišli práve včas. Už som nebola ďaleko od otvorenia toho zeleného zošita.
    „Klára, sme doma!“ zazvonil mamin hlas z prízemia.
    „Ahoj!“ Zbehla dolu schodmi a zvítala sa s nimi.
    „Ako bolo v robote? Niečo zaujímavé?“ pýtala sa, no potom uvidela tašky s nákupom. „Čo ste mi kúpili?“
    „Budeš si to musieť vyskúšať...“ naťahovala ju mama. V Kláriných očiach sa zjavili radostné iskričky. Krúžila okolo otca, keď niesol tašky do kuchyne. Potom prenechala mamu, aby našla to, čo jej kúpili.
    „Tak, ako sa ti páči?“ V rukách držala svetrík.
    Klára stála neschopná slova, pohľadom kĺzala zo svetríka na mamu a naspäť. Po tomto kúsku túžila už dlhšie, no nemyslela si, že ho môže mať, pretože stál viac, ako bola ochotná dať za jeden sveter.
    „Ďakujem, ďakujem!“ Objala svojich rodičov.
    Hneď si ho vyskúšala. Padol jej, akoby bol ušitý presne pre ňu. Keď sa obzerala pred zrkadlom už tretí raz, mama sa jej spýtala: „Zoberieš si ho zajtra do školy?“
    „Samozrejme.“ Potom sa zarazila. Škola. „Ešte sa musím učiť fyziku.“
    „Tak bež!“
    Klára sa pustila do svojho najneobľúbenejšieho predmetu. Najprv urobila úlohy a skontrolovala si ich  podľa výsledkov, ktoré našla vzadu v učebnici. Potom sa vyše hodinu a pol snažila naučiť sa poučky, ktoré ju mali priviesť k správnym riešeniam.
    O ôsmej sa objavila v obývačke. „Preskúšate ma fyziku?“
    Jej otec sa postavil a spoločne prešli do kuchyne, kde si on sadol na stoličku za stolom a ona si ľahla na malý gauč, pozerajúc do stropu.
    „Všetky tie poučky zvýraznené zelenou,“ inštruovala otca. Pýtal sa jej a ona odpovedala, pričom hompáľala nohami, ktoré jej prevísali spoza opierky gauča.
Po necelej polhodine mala istotu, že všetko vie. Teraz už len dúfala, že taktiež bude vedieť vypočítať príklady, ktoré budú v teste.
    Pobozkala ho na líce.
    „Ďakujem, oci.“

***  ***

    Andrea najprv postrčila do dverí svojho malého brata, prváka Miška, a potom sama vstúpila a zamkla. Dom bol tichý, tmavý a trochu chladný. Predsa len, vonku sa dni čím ďalej tým viac skracovali.
    Poslala Miška prezliecť sa do izby a ona sa šla pozrieť do kotolne. V kotle rozložila oheň tak, ako ju to otec naučil. Keď všetko skontrolovala, tiež sa prezliekla a prešla do kuchyne, kde už našla svojho malého brata, nedočkavo čakajúceho za stolom.
    „Čo máme?“ spýtal sa.
    „Studenú pizzu od včera,“ odvetila, keď nahliadla do chladničky.
    „Super.“ Myslel to úprimne, pizza bola jeho obľúbeným jedlom a bolo mu jedno, že nie je čerstvá.
    Opýtala sa ho, či má veľa domácich úloh a pri tom si spomenula na celú kopu svojich.
    „Musíme si precvičovať písanie a počítanie. A čítanie. V šlabikári je jeden text, ktorý musíme vedieť čítať.“
    Ticho si vzdychla. Bude musieť pomáhať aj Miškovi. V kútiku srdca dúfala, aby aspoň dnes mali rodičia dobrú náladu, no vedela, že o tom môže len snívať. Skúsenosť ju vrátila späť do reality. Od rodičov mohla očakávať len krik, ako každý večer, keď sa vrátia domov z práce.
    V tichosti sa najedli. Miško si potom pustil televízor, zatiaľ čo Andrea umývala riad. Spoločne sa začali učiť.
    „Už to máš hotové?“
    „Mám,“ odpovedal jej brat a priniesol svoju písanku a učebnicu z matematiky k jej stolu.
    Pochválila ho za pekné písmo, no potom sa zamračila na obrázok s hruškami.
    „Koľko je päť hrušiek plus tri hrušky?“
    „Sedem?“ hádal.
    „Nie. Skús si to na prstoch,“ poradila mu. Na jeho tvári zbadala bezradný výraz, keď sa pozrel dole na svoje prsty.
    „Koľko prstov máš na jednej ruke?“
    „Päť.“
    „Správne. Tu máš päť prstov.“ Ukázala mu to na svojej ruke.
    „Teraz ukáž tri prsty.“
    Ukázal jej tri zdvihnuté prsty a ona to zopakovala.
    „Teraz, koľko je to prstov spolu?“
    Usmiala sa a postrapatila mu vlasy, keď povedal správnu odpoveď.
    „Prečítaj si ten text v šlabikári. Potom ho prečítaš mne, a potom môžeš ísť pozerať telku.“ Vždy vedela, ako ho motivovať. Vrátila sa k svojim úlohám.
    O pár minút sa z druhej strany izby ozvalo: „Už to viem, už to viem!“
    „Čítaj nahlas.“
    Podľa Andreinej mienky to veľmi nevedel,  a tak si sadla k nemu na posteľ a spoločne si to prečítali ešte dvakrát.
    „No, a už bež!“ Keď začula zvuky televízie, zvalila sa na posteľ a chvíľu nehybne ležala s pevne zatvorenými očami. S hlbokým výdychom sa postavila a prešla naspäť k svojmu stolu.
    Večer sa vrátili ich rodičia. Keď ich Miško počul prichádzať, vypol televízor a vyšiel z izby práve včas, aby sa s nimi stretol.
    „Ahoj mami, oci.“ Objatie mu bolo opätované len letmo. Vyzeralo to, že cestou domov sa zase pohádali. Práve boli v stave zarytého mlčania, no Andrea vedela, že ešte bude krik.
    A mala pravdu.

    Cez zavreté dvere doliehali do ich izby zvuky hádky. Andrea a Miško boli už obidvaja v posteli. Ona mala v ušiach slúchadlá a svojou obľúbenou skupinou sa snažila prehlušiť hlasy rodičov.
    Pocítila, ako sa k nej Miško pritúlil. Poriadne ho prikryla svojou perinou a silno ho objala. Potom stisk povolila a len ho hladila, kým neupadol do spánku.
    Časy, keď plakali kvôli rodičovským hádkam, boli už za nimi.
    Proste si zvykli.

Maja Maliková

späť